O čom je mozgová porážka? Evkin skutočný príbeh

Porážka.
Mozgová príhoda.
Alebo odborne NCMP = náhla cievna mozgová príhoda.

3 pomenovania pre jednu zákernú chorobu, ktorá ti obráti život kompletne naruby.
Ak ju teda prežiješ. Pretože už prežiť ju je šťastie.

Či nie?

Je rozdiel prežiť ju a zostať na pol tela ochrnutý a plienkovaný, odkázaný na pomoc niekoho druhého.
Odkázaný v tom krajšom prípade na pomoc rodiny alebo opatrovateľky.
Či v tom smutnejšom na personál sociálneho zariadenia.
Alebo ju vďaka rehabilitácii “rozchodiť” tak, že to na tebe nie je vidieť ani počuť.

Evkin príbeh

Evkin príbeh začal pred 3 rokmi.
Vtedy mala len 52 rokov.
Jej príbeh pre nás napísal jej muž Peter.
Pretože ona to už, žiaľ, nedokáže…

“S Evkou sme viedli vcelku zdravý spoločný život  – zeleninka, ovocie, turistika a veeeeľa bicyklovania.
Len málokedy sme “zhrešili” pizzou, či iným nezdravým jedlom.
Evka nemala kilá navyše a nikdy v živote nezobrala cigaretu do úst.

Asi mi neuveríte, ale na preventívne prehliadky chodila vzorne. Fakt.
Nikdy nemala zvýšený krvný tlak, cukor, ani zlý cholesterol.
Nemala žiadne rizikové faktory.

Koho by napadlo, že mozgová porážka sa prihodí práve jej?
Navyše je ľudsky prirodzené domnievať sa, že práve nám sa to nestane.
A keby predsa, tak predsa v súčasnej dobe mobilov poľahky zavoláme záchranku…
Zoberú ju do nemocnice a dajú do poriadku.


No všetko bolo inak…

Bolo nedeľné ráno.
Boli sme so ženou doma.
Evku bolela hlava už od soboty.
Migréna.
Poznáte to. Ktorá žena ju občas nemá?
V to nedeľné ráno to však nebola tá klasická migréna, ale upchatá cievka v mozgu.
No to sme vtedy ešte netušili…

Predtým, než sa to všetko zomlelo, som o porážke niečo vedel.
Vedel som napríklad to, že je to choroba starých ľudí.
Že prvými príznakmi sú ovisnutý kútik úst, slabosť v končatinách a porucha reči.
Vedel som tiež, že prvé príznaky netreba podceňovať a volať čo najskôr 155.

Ale všetky tieto vedomosti mi boli nanič…

V to nedeľné ráno išla moja žena do kúpeľne ako inokedy.
No bola tam dlhšie ako inokedy.
Aj som si pomyslel, že to už s tým ranným kúpeľňovým rituálom preháňa.
Po pol hodine som ju už šiel stadiaľ “vyhnať”.
Ona stála vo dverách a držala sa za hlavu.
Opýtal som sa logicky, či ju tá včerajšia migréna stále nepustila.
Prikývla, že áno a rukou ukázala, že chce do postele.
Tak som jej pomohol.

Vliezla naspäť do postele a zaspala.
Keď však už spala viac ako 3 hodiny, začalo mi to byť podozrivé.
Toto predsa nie je normálne…a zavolal som záchranku…”

2 druhy mozgovej porážky

Existujú 2 druhy mozgovej porážky.

Pri prvom (zriedkavejšom) praskne v mozgu cievka a krv sa vyleje do mozgu.
To sa napríklad stalo pred pár mesiacmi markizáckemu moderátorovi Borisovi Pršovi.

Pri druhom type, ktorý je oveľa častejší, sa mozgová cievka upchá krvnou zrazeninou.
Keď krv neprúdi kam má, chýba kyslík, chýba výživa a nedokrvená oblasť mozgu odumrie (mozgové nedokrvenie= ischémia mozgu).

Tú krvnú zrazeninu je možné „rozpustiť“ pomocou trombolýzy, ktorá sa podáva v nemocnici vnútrožilovo. Je to veľmi účinná liečba.
No musí sa podať načas – do 4,5 hodiny od vzniku porážky. Hovorí sa tomu terapeutické okno.
Tento čas je pre pacienta mimoriadne dôležitý.
Nie je to len otázka života a smrti.
Je to aj otázka budúcnosti – aká kvalita života ho po porážke čaká.

Evkin muž Peter pokračuje:

“My sme tento drahocenný čas prepásli.
4,5 hodiny sme premeškali čakaním.
Terapeutické okno sa zabuchlo.
Bohužiaľ…

Výčitky

Vyčítal som si nespočetne veľakrát, že som nepomohol milovanej osobe.
Že som tak trestuhodne premeškal čas…
Hoci mi lekári v nemocnici tvrdili, že takéto nenápadné príznaky som ako laik nemal šancu rozpoznať, predsa ma výčitky prenasledujú dodnes.


Pokračovanie príbehu

Záchranka odviezla Evku na hranici života a smrti.
Spomínané terapeutické okno sa zabuchlo skôr, ako dorazila do nemocnice.
Predpoveď lekárov bola pochmúrna. Vyhliadky veľmi zlé.
Od úmrtia po úplnú bezvládnosť až po tú “najlepšiu” možnosť, že sa po čase snáď dokáže sama posadiť na invalidný vozík.
Takto to videli jej ošetrujúci lekári – neurológovia v nemocnici, aj rehabilitační lekári počas opakovaných kúpeľných pobytov.

Mala ochrnutú pravú polovicu tela.
Neposlúchala ju pravá ruka.

Nechodila.

Niekoľko týždňov ma ani nespoznávala.
Zabudla dokonca aj mená svojich detí (!!)
To bol pre nás neuveriteľný šok.
Ťažko si to niekto dokáže predstaviť…

Trvalo niekoľko mesiacov, kým sa naučila, ako sa volám.
Postupne sa za pomoci logopedičky znova učila rozprávať, ale reč bola celý prvý rok veľmi ťažko zrozumiteľná.
Mala problém vyjadrovať sa…hľadala slová.
Po mnohých rehabilitáciách sa krôčik za krôčikom učila znova chodiť.

Ako je na tom Evka dnes?

Dnes, po 3,5 roku už pomerne slušne rozpráva. Už jej rozumieť 🙂
Sama sa dokáže umyť aj osprchovať.
Dokáže prečítať kratšie články. No písanie jej ešte robí problémy.
S pomocou trekingových palíc dokonca samostatne chodí !
A posledné leto sme znovu začali spolu bicyklovať !!!
No…na horskú cyklistiku (ako kedysi) to ešte nie je, ale ja som v tomto smere optimista…”

Zázrak?

“Náš príbeh je ten šťastný.
Moja Evka je skôr výnimka ako pravidlo.
Bežne totiž tretina pacientov zomrie.
Ďalšia tretina zostane žiť, ale s ťažkými trvalými následkami.
Evka sa zotavila, ale to obdobie bolo strašné… stresujúce, namáhavé pre všetkých okolo.

Ten “zázrak” stál veľa času, veľa námahy a nebudem tajiť, že aj veľa peňazí.
Ale aj veľa odhodlania a vytrvalosti.
Obdivujem moju ženu za tú jej nadľudskú vôľu, túžbu po živote, po normálnom obyčajnom živote, aký sme predtým mali.

Obdivujem jej úsilie pretrpieť každú bolesť, keď každodenne neúnavne cvičila s fyzioterapeutom a neskôr aj sama.
Tisíce hodín tréningu, posilňovania tela ale i jazyka, ktorý ju neposlúchal.

Viete si to predstaviť?

Ja som na ňu nesmierne pyšný, že toto všetko ako jedna z mála dokázala.
Jednoducho tu ešte chcela byť. Pre mňa, pre svoju rodinu, deti a vnúčatá.

Evka bola kedysi sebavedomá, schopná a akčná žena v tom najlepšom slova zmysle.
Bola to úžasná žena.



Teraz je z nej len tieň.
Jej železná vôľa ju postavila na nohy.
No porážka ju zmenila fyzicky i psychicky. Zmenila ju na nepoznanie. Je to iná žena…

Pre mňa je to však stále moja žena, ktorú, neviem či paradoxne, ale milujem teraz ešte viac.
Naviac si uvedomujem, že ma potrebuje a už navždy potrebovať bude.
Neopustil by som ju za nič na svete.”

Ak si myslíte, že vám sa to nemôže stať, verte, že môže…”

– – – – – – –  – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – –

Ako vyzerajú príznaky porážky, vynikajúco predviedli Milan Lasica a môj obľúbený Miško Kubovčík v tomto videu.

Ak si myslíš, že by tento príbeh mohol niekomu pomôcť, neváhaj a zdieľaj ho.

Ak si s porážkou zabojoval aj ty sám, či niekto z tvojich blízkych, neboj sa napísať mi o tom do komentára.

Share your thoughts

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.